Spomienka na Tomáška

Bol to on ten veselý chlapec, ktorému zobrala zákerná choroba mladý život, život plný elánu a predsavzatí. Písal sa 8. október 1993, keď sa mojej najmladšej sestre narodil druhorodený synček, ktorému dali meno Tomáško, malé zlaté chlapčiatko. Tomáško rástol spolu so svojim bratom, boli ako dvojčatá. Medzi nimi bol iba ročný rozdiel. Malý Tomáško začal navštevovať materskú škôlku. Jedného dňa sa rozhodol, že z nej utečie. Utiekol preto, že mu babka nechcela zašnúrovať šnúrky skôr ako bratovi Dominovi , ktoré mu viseli z topánok skôr a on bol predsa mladší. Babka prišla domov celá prestrašená, že sa malý Tomáško stratil. Bol šikovný čítať nevedel, ale kde bývame si zapamätal. Pozrela som z okna a pod balkónmi na lavičke vidím sedieť maličkého chlapčeka, pozriem ešte raz, veď je to náš Tomáško. "Tomi, čo tu robiš"? spýtala som sa ho. "Chcem ísť k Vám ale ja ešte neviem čítať a tak čakám". Taký bol šibal. Spolu so svojim bratom často hrávali hokej i futbal. Keď mal 7. rôčkov začal navštevovať základnú školu a samozrejme, že aj svoj obľúbený futbal. Stával sa z neho futbalista a veľmi ho to bavilo. Písal sa 8. október 2008 z malinkého Tomáška vyrástol veľký fešák Tomáš, oslavoval svojich sladkých 15. No prišiel 23. október 2008 a v jeho živote prišla hrozná rana. Tomáš začal z ničoho nič ráno vracať. Krvné testy boli negatívne, Tomáša nič nebolelo, tak to prikladali puberte, prečo nie ? No keď sa to zopakovalo viackrát, sesta šla s Tomášom znovu k lekárke a až po dôkladnejšom vyšetrení sa zistilo, že Tomáš má zhubný nádor na mozgu. Práve v období, keď sa začalo obdobie puberty, obdobie, keď sa pripravoval na strednú školu, prišlo to ako blesk z jasného neba, bez akýchkoľvek náznakov. Zákerná rakovina, ktorá mu podlomila zdravie a zničila život celej rodine. Začal kolotoč operácii, chemoterapia, ožarovanie a neustály pobyt v nemocnici. Jeho mamka s ním bola počas celého tohto obdobia s ním. Všetci sme ho veľmi podporovali a verili, že sa stane zázrak. Tomáško sa nevzdával a tuho bojoval. Zákerná choroba ho oberala o sily. Veľmi ho ranilo, keď zistil, že nemôže chodiť a že sa nedokáže znovu postaviť na vlastné nohy. To ho veľmi trápilo. Uzatváral sa do seba a hanbil sa chodiť von, že sa mu budú smiať. No po čase pochopil, že smiať sa môže iba hlupák. Po každej chemoterapii bojoval medzi životom a smrťou ale bojoval zo všetkých síl. Nebolo to vôbec ľahké, keď mal ísť už na poslednú dávku chemoterapie, rozhodol sa, že navarí guláš a všetkých si z rodiny pozval k ním domov na návštevu. Bol veľmi pozitívne naladený, povedal, že pôjde ešte na tú poslednú chemoterapiu a už potom bude dobre. Mal veľmi rád spoločnosť a ľudí vôkol seba. Bol to smejko. Veľmi trpel, trápil sa ale nikdy nepovedal, že ho niečo bolí. Keď som šla prvýkrát navštíviť Tomáška na onkológiu mala som veľké obavy ako to zvládnem, bolo to veľmi ťažké ale postupne sme si zvykli akoby to bolo oddelenie ako každé iné, lenže ono to nebola pravda, tam ste videli deti, ktoré nikomu nič neurobili a už musia trpieť, tie ich veľké očká a ubolené telíčka, dopichané od chemoterapií a infúzií hovorili za všetko, za to aké je to nespravodlivé a prosili o pomoc. Každý rodič by dal svoj život len, aby sa jeho dieťa uzdravilo. Vy ich môžte podporiť psychicky. Je to dosť alebo je to málo? Tú bezradnosť, ktorú v sebe cítite je zdrvujúca a nemôžete to dať na sebe vedieť, pretože ten chorý človiečik to vycíti. Celkom malinké detičky to ešte nevnímajú ale tie väčšie deti ako bol náš Tomáš už veľmi dobre chápu o čo ide a čo sa deje. Mal veľmi zákerný nádor, ktorý sa nedal vyoperovať a preto lekári sa ho snažili zničiť ožarovaním, pri tejto terapii Tomáš dostal opuch mozgu. Strach bol vtedy veľký lebo som videla ako nedokázal rozprávať a veľmi plakal, je to nad ľudské sily. No jeho mamka bola statočná a bola stále pri ňom. Práve tá posledná chemoterapia ho pripravila skoro o život. Tomáš bol mesiac v umelom spánku, odchádzali mu obličky a otrava bola v celom tele. Hrozilo vykrvácanie a koniec. Nemohol jesť, rozprávať, pretrože sa mu krv valila všade. Jeho život vtedy visel na vlásku, rozhodovanie, čo urobiť pre jeho záchranu bolo opatrné či už zo strany lekárov, tak i rodičov, nebolo vlastne, čo vybrať, aby ho zachránili. Obličky ho neposlúchali, krvné doštičky chýbali a .... No Tomáško zabojoval a po mesiaci sa prebral z umelého spánku a v podstate si nič nepamätal z tohto obdobia, čo bolo aj dobré. Každý deň i noc čakáte, že zazvoní telefón a aká príde správa. Nikdy nezabudnem na telefonát, v ktorom sa ozval Tomáškov hlas, hlas človeka ktorý bojuje o svoj život a on mi zavolá a blahoželá všetko najlepšie k narodeninám. Skoro mi vypadol mobil z ruky, plakala som od šťastia, že sa to podarilo a Tomáško prežil. Takto bojoval viac ako rok v nemocnici, potom prišiel domov, začal sa zotavovať a prišiel rok 2010. Začal navštevovať svoju strednú školu, prišiel medzi svojich spolužiakov a bol šťastný, veľmi šťastný. Raz svojej mamke povedal : " Mami, keby som sa dožil aspoň svojej osemnástky". Veľmi rád varil, varil tak, že mamke prečítal, čo by si želal, aby mu navarila. No jesť nemohol. Mal veľké problémy, aby niečo prehĺtol a udržal v sebe. Darmo sestra vždy hovorila, že Tomáš ma takýto problém až na sklonu jeho života prišli nato, že on mal zničený pažerák od ožarovania a preto nemohol prijímať tuhú stravu. Pôvodne si Tomáško aj vybral hotelovú akadémiu ale žial pán riaditeľ odpísal jeho mamku s tým, že to by nebolo možné, pretože Tomáško bol od operácie odkázaný na invalidný vozík a ako príklad jej uviedol, žeby sa nemohol venovať hosťom a ísť s nimi na kostolnú vežu keby študoval na tejto škole. Bezcitná výhovorka ale, čo už. Škoda, že takýto prístup mal pán riaditeľ. Potom sa rodičom podarilo vybaviť štúdium na obchodnej akadémii a bol celkom rád. Venoval sa športu ale už len prostredníctvom televízie. Jeho veľkým snom bolo navštíviť futbalový zápas v Manchestri: Môj syn Matúš mu sľúbil, že keď bude mať občiansky preukaz, tak ho tam aj zoberie ale choroba mu prekazila plány a pre mu to Matúš vysníval, k čomu sa pridali aj jeho noví spolužiaci. Sen, o ktorom toľko sníval sa mu splnil a bol nesmierne šťastný. Tento sen mu sprostredkovalo Modré z neba, ktorému ďakujeme a hlavne pánovi Telenskému, ktorý sa o to zaslúžil Ani by ste neverili, alebo verili , že sa našli aj neprajníci a závistlivci, ktorí mu ten kúsok šťastia v jeho boji o svoj život závideli ? Škoda, že mu nezávideli to jeho utrpenie, bolesti, ktoré tŕpko znášal a nikomu o tom nepovedal. Veľmi plakal, keď zistil, že sen, ktorý mal mu vysníval Matúš. Matúš ho mal a má veľmi rád, bol mu ako brat. A tak veľmi mu chýba a bude chýbať. Tomáško veľmi rád lúštil krížovky, tie lúštil do posledného dňa svojho života. Jeho 17-te narodeniny už neboli veľmi veselé, pretože sily ubúdali a nádej sa začala strácať, Tomáškovi našli na mozgu metastázy a lekári už nevedeli zabojovať, alebo nechceli ? To sa už nik nikdy nedozvie. Alebo žeby to bolo preto, že niet peňazí v našom zdravotníctve ? Chcem sa poďakovať ľuďom z Dobrého anjela, ktorí veľmi pomáhali finančne rodine mojej sestry a nikdy im to nezabudnem, sú to naozaj dobrí anjeli, taktiež Želaj si, kde Tomáškovi splnili sen a prostredníctvom sponzora, Tomáškovi zadovážili mobilný telefón, ktorému sa nesmierne tešil a bol mu dobrým spoločníkom,v čase keď bol v nemocnici, to si ani neviete predstaviť ako to človeku pomôže a povzbudí ho. Teraz to už viem ale vtedy som nevedela, že to budú už len tri či štyri dni pred smrťou Tomáška. Keď sa vrátili z nemocnice, sestra bola vysilená, celý čas, ktorý strávili v nemocnici neprižmúrila oko, stále bola v pohotovosti pre sojho syna. Plakala a volala mi, aby som poslala Matúša, že ho volá Tomáš a tiež uja Jana, že im chce niečo povedať. Nik vtedy ani v kútiku duše neveril, že sa blíži jeho koniec aj keď si ich už veľmi neužil lebo nevládal. Prišla som ho večer pozrieť a on ležal spolu so svojou mamkou v posteli. Pri rozhovore so sestrou som sa spýtala, čo jej povedali lekári, Tomáško pozrel na mňa a povedal, že on zomrie. Kto zomrie Tomáško pýtala som sa ho ale už neodpovedal. Na ďalši deň sme ho šli opäť pozrieť bola sobota, sedel v obývačke na gauči, to bolo jeho miesto, kde strávil celé obdobie svojej choroby, keď bol doma, akoby sa obrátil o 180 stupňov. Matúš nechápavo krútil hlavou, včera umieral a dnes je plný života. Nikdy si nechcel Matúš pripustiť, aby sme hovorili o jeho smrti. Tomáškovi sme dali škrabať zemiaky verte či neverte šlo mu to výborne, nepamätal si už mená svojich sesterníc ale vedel, že je tam niektorá z nich bola to Paťka ale volal ju Lucka a veľmi sa chcel fotiť, tak sme sa aj pofotili. Aj niečo porozprával ale len pre seba. Za celý čas jeho choroby, čo bol chorý práve deň pred svojou smrťou zjedol dve misy polievky a každý sa čudoval, ako mu to dobre šlo. Bol celkom čulý, večer, keď sme odchádzali sme sa rozlúčili, že ho prídeme pozrieť zajtra. Prišiel 23. január 2011, deň ktorý bude navždy zapísaný čiernymi písmenami - Tomáško svoj ťažký boj so zákernou chorobu prehral a nedožil sa ani tej svojej vytúženej osemnástky. Teraz sa píše rok 2012, jeho spolužiaci majú v týchto dňoch stužkovú slávnosť, radujú sa ale nezabudli ani na svojho už nebohého spolužiaka, ktorý sa spolu s nimi raduje tam hore v nebi. Želám to Tomáškovi z celého srdca, aby sa tam hore radoval, no my tu dole sme a budeme mysľou stále pri ňom. Odišiel mladý, ktorý mal celý život pred sebou. Len mamka, ocko, Dominik a Frederika vedia ako im veľmi chýba. Tomáškova sestrička Frederika, je už školáčkou, tento rok bola v letnom tábore, kde púšťali balóny deti svojim zosnulým súrodencom a napísala odkaz pre Tomáška :"Tomáško, najviac je smutná naša mamka, stále za tebou smúti a plače, nakresila som ti jednorožca, ktorý ti ukáže cestu a privedie ťa späť k nám domov". Ľúbime ťa.